Červenec 2014

5. Kapitola

22. července 2014 v 2:47 | Veve |  D - ako Dragon

Skrýša

Miesto: Hotel Tria - izba č 15
Čas: 4:45

Kaytlin:

Zobudila som sa skoro ráno. Ponaťhovala som sa v posteli a pomaly otvorila oči. Pozrela som sa na hodinky. Ešte je príliš skoro. Pozrela som sa na posteľ kde mal spať Dragon. Bol tam. Bol tvárou otočený ku mne. Pomaly som sa posadila na posteli a vstala som. Potichu ako myška som išla do kuchyne a napila sa vody. Padla mi dobre. Ila som späť do izby. Bola tam tma. Zrazu som začula:
"Kde si bola." Bol hore.
"Išla som sa napiť." Povedala som a pozrela sa na neho. Práve sa zobudil. Vymotal sa z prikrývky, torá mu odhalila svalnatú hruď. Postavil sa a podyšiel ku mne. Položil mi dlaň na čelo. Zachvela som sa.
"Máš horúčku." Povedal a vytratil sa do kuchyne. Priniesol mi pohár vody a v ruke niesol studený obklad. Pohár mi podal. Ešte som si odpila. Potom ho položil na stolík.
"Ľahni si." Prikázal mi. Poslúchla som. Položil mi na hlavu obklad a otvoril okno. Už si chcel ísť ľahnúť do svojej postele, keď som ho zastavila.
"P-počkaj. Ľahni si ku mne. Chcem ťa mať nablízku." Povedala som. Cítila som ako ma oblieva pot.
Dragon pokrčil ramenami a lahol si vedľa mňa. Posteľ pod jeho váhou zastonala. Zaspala som.

Dragon:

Zlakol som sa, keď som jej chytil čelo. Urobím všetko preto, aby sa horúčka stiahla. Keď som vstal z postele, viem ako sa na mňa pozerala. Nebol to obyčajný pohľad. Bolo v ňom čosi viac. Ten pohľad som nevidel už niekoľko rokov. Nemôžem si dovoliť pripustiť si ju až tak k sdcu. Navyše, neviem o nej skoro nič a ona nevie nič o mne. Chápem že som teraz jediný človek, ktorého apoň z malej časti pozná, a na ktorého sa naozaj môže spoľahnúť. Ale aj tak, je to proti prírode. Ale stále mám v hlave ten pohľad. Takým pohľadom sa na mňa naposledy pozrela Monica. Zatriasol som hlavou. Nesmiem takto uvažovať. Priniesol som jej pohár s vodou a z jej starého trička som odtrhol kúsok látky a namočil ho do studenej vody. Keď som otvoril okno, poprosila ma, aby som si k nej lahol. Nemal som na to náladu, ale keď vidím tie jej veľké čokoládové oči, nemôžem jej nevyhovieť. Keď zaspala, držala ma za ruku. Prezeral som si ju. Bola nádherná keď spala. Ale pre mňa bola nedostupná.

Už, už sa to začína vyvýjať. V ďalšej kapitole sa dozviete, kto je Monica, a aj, či sa Kaytlin dostane z horúčky. Dole dám anketu, kde si môžete typnúť, čo je Monica zač.

4. Kapitola

21. července 2014 v 15:02 | Veve |  D - ako Dragon

Dragon a Kaytlin

Miesto: Ulice mesta Goa
Čas: 20:40

Kaytlin

Mesto Goa je známe svojim večeným tichom. Keď v meste cvrlikajú cvrčky, za svetla večerných lámp sa dá krásne permýšľať. Z nemocnice ma prepustili večer. Dragon ma zabalil do svojho plášťa a odniesol do obchodu s oblečením. Ani jeden sme nemali riadne oblečenie a tak sme sa rozhodli, že je na čase kúpiť si niečo riadne na seba. Dragon si požičal peniaze od jedného známeho. Takže sa nemusíme báť, že nebudeme mať za čo tie veci kúpiť. Držal ma v náručí. Pod jeho plášťom bolo príjemné teplo. Nesálo však iba z pášťa ale aj z Dragona. Nechala som sa unášať tichom večerných ulíc. Nol to božský pokoj.
"Aké krásne ticho..." Pošepkala som Dragonovi do ucha. Prikývol.
"Počkaj, aké to bude na lodi, pri západe slnka a na kľudnej vode." Povie a ja zavzdychám. Milujem tieto druhy romantickej atmosféry. Prišli sme do obchodu. Keď sme vošli, zazvonil nad dverami vončekm čo ma vytrhlo z môjho fantazírovania. Dragon ma položil na zem a nechal ma, nech si povyberám, čo sa my páči.
Z poza pultu vyšla nízka pani, v bielej zástere, na hlave mala okuliare, okolo krku mala prehodený krajčírsky meter a špinavé blond vlasy mala zachytené narýchlo v drdole.
"Želáte si?" Opýtala sa piskľavým hlasom, ktorý znel ako keď hodíte myš do mixéru. Prvý prehovoril Dragon.
"Chceme zimné kabáty. To v prvom rade. Pre tuto mladú dámu, a tiež pre mňa." Povedal a začal sa obzerať okolo seba.
Pani predavačka zvesila zo stojana kockovaný červenočierny kabát mojej veľkosti.
"Vysúšaj si ho." Povedal Dragon a začal sa prehrabávať v jednom stojane s nohavicami.
Kabát mi sadol ako uliaty. Mal veľa vreciek a bol nádherný. Otáčala som sa v ňom ako princezná v šatách.
"Berieme." Povedal Dragon. Teta ho zabalila do tašky a naúčtovala.
Dragon si vyzliekol plášť, a obliekol si tmavohnedý kabát, ktorý mu siahal až po kolená.
"Ako vyzerám?" Opýtal sa ma.
"Dobre." Povedala som na oko. Pravdu povediac, bol v kabáte nádherný. Strašne mu svečal.
"Zober si ho." Povedala som a začala hľadať pre seba nejaké tričká.

Dragon:
Nakoniec sme kúpili toto: 2 Kabáty
8 Tričiek
4. páry topánok
2 páry čižiem
8 nohavíc
1 čiapku
1 pár rukavíc
1 pyžamo
Dohromady to stálo: 120 Belie.

Malá mi musela pomôcť s taškami. Mali sme toho dosť. Išli sme sa najesť do reštaurácie, kúsok od hotela, kde prenocujeme.Už v nvých šatách. Pýtam sa Kaytlin na spomienky z detstva a aj na to, čo spravila, že šlachta podpálila jej dom. Odpovedala mi:
"Zranila som jedného vojaka. Nič vážne ale aj tak je to vážny zločin. Bolo to nechcene, naozaj." Povedala.
"Mne sa stalo to isté, tak sa ukľudni. verím ti." napomanul som ju. Nemusí o tom vedieť celé mesto.
"Takže...čo zajtra? Kam pôjeme?" Opýtala sa ma a vložila si do úst kúsok večere.
"Pôjdeme sa pozrieť na našu loď." Povedal som a odpil si z vína.
Malá sa načiahla, že si odpije tiež, ale zachytil som jej ruku.
"Čo to robíš?" Pýtam sa a odsunul som pohár viac z jej dosahu.
"No ták. Prosím Dragon." Prosila ma.
"Nie." Odpovedal som a vytiahol som rabičku cigariet, ktorú som si cestou z obchodu kúpil. Už sa nepamätám, kedy som naposledy fajčil. Vytiahol som zápalkovú škatuľku a škrtol som o ňu zápalkou. Zapálil som si cigaretu a slastne som poťahoval z cigarety a vyfukoval dym. Toto mi chýbalo.
Malá sa na mňa iba pozerala.
"Naozaj? Myslíš to vážne?" Opýtala sa ma. Vyzerala rozčúlene. Chvíľu som prestal poťahovať z cigarety a sústredil sa na ňu.
"Odpiť z vína mi nedáš, ale v pohode si zapáliš?!" Rozčulovala sa.
"Ale ja mám 35 rokov a ty máš 7 rokov!" Hneval som sa aj ja.
Po večeri sme išli na izbu. Kaytlin si obliekla pyžamo a lahla si unavene do postele. Ja som si nechal iba nohavice.
"Hej, Dragon..." Začala.
"Hm..." Ozval som sa unavene.
"Aký je ten ostrov Rúk?" Pýta sa.
"No, je tam teplo, piesok, more...veď sama uvidíš." Poviem jej.
"A Dragon?" Pýta sa znova.
"Hm..." Odpoviem jej.
"Ďakujem." Povie, ľahne si na bok, mne chrbtom a tvárila sa že zaspala. Ja som ostal ležať na chrbte s rukami pod hlavou.
"Nemáš začo." Poviem a zavriem oči.



3. Kapitola

20. července 2014 v 22:18 | Veve |  D - ako Dragon

Malý zázrak

Miesto: Mesto Goa - Nemocnica
Čas: 2:44 - Poobedie

Kaytlin:

Zobudila som sa neskoro poobede. Vonku svietilo snko. Najprv som si myslela, že to bol iba sen. Že som sa zobudila doma, mama v kuchyni varí obed a otec je v práci. Až potom som si uvedomila, že to sen nebol. Ležala som v nemocnici. Veďla mňa sedel ten muž, čo ma našiel včera pri dome. Vybavili sa mi spomienky na včerajšiu noc. Premerala som si muža od hlavy po päty. Mal čierne dlhé strapaté vlasy, siahali mu asi po chrbát. Cez pravú polovicu tváre mal červené tetovanie. Na brade mal jemnučké strnisko a mal hnedé oči. Teraz keď nemal plášť, bol dosť pekný. Mal svalnatú postavu, a vždy vážny výraz v tvári. Na sebe mal tmavomodrú košeľu, nohavice, tej istej farby a obuté mal ťažké zimné topánky. Každý by sa ho bál, a na prvý pohľad z neho sál rešpekt, vodcovký talent, a odvaha. To že mal vodcovskú povahu jasne dokazovala mapa, ktorú držal v rukách a blok, do ktorého si niečo písal. Ešte aj pri tom bol vážny. Mohla som sa na neho pozerať navždy, ale musela som mu dať najavo že som hore. Pomrvila som sa a nadvihla na lakťoch. Pozrel na mňa. Na perách sa mu objavil pobavený úškrn.
"Si hore." Povedal a odložil mapu bokom.
"Ako sa cítiš?" Opýtal sa.
"Už je to lepšie." Povedala som a pomaly sa posadila na posteli.
"Len sa zbytočne neprepínaj..." Napomenul ma a znova ten vážny výraz na tvári.
V tom mi napadlo že neviem jeho meno, a ani on moje.
"Eh...som Kaytlin." Povedala som nervózne.
"Moje meno je Dragon." Povedal a podal mi ruku.
Vypúlila som oči. Ten...Dragon? Ten väzeň, vrah, Revolúcionár?! Ten obávaný Dragon?! To sa mi snáď iba sníva.
"Vy ste ten...." Nedopovedala som a skočil mi do reči.
"Áno, som to ja. Ten Dragon, ktorého sa každý bojí." Povedal s neskrývaným záujmom.
"Čo chcete?!" Pýtam sa celá vystrašná. Vyskočila som z postele a zaujala bojový postoj. Čo má sakra za ľubom?
Rozosmial sa.

Dragon:

To dievča sa naozaj nebojí. Vstal som zo stoličky a podišiel k nej. Urobila pár krokov dozadu. Bolo vidno, že má pochybnosti. Pohladil som ju po líci. Neodtiahla sa ale ani sa neupokojila.
"Kaytlin, ja už nie som ten starý Dragon. Som nový a dobrý Dragon. Musíš mi veriť. Keby som bol zlým, už by si tu nebola. Ale zmenil som sa a zachránil ťa. To ti ako dôkaz nestačí?" Opýtal som sa.
Upokojila sa a pozrela sa mi priamo do očí.
"Ja, len...prepáčte. Asi by som mala menej veriť ľuďom tam vonku, a nesúdiť knihu podľa obalu." Ospravedlňila sa.
Kaytlin mala hnedé oči, tak ako ja. Dosť sme sa na seba podobali. To sa hodí. Môžem ľudom natlačiť do hlavy, že je to moja dcéra.
Pozrela sa na mapu. Skúmal som, kam pôjdeme. Najprv, by som mal pozbierať svoju starú posádku a zohnať nejaké zásoby jedla a vody. No a samozrejme loď.
"Kam sa hcstáš ísť?" Pýta sa ma so záujmom.
"Kam sa chystáme ísť. My." Oparvil som ju.
Prekvapene sa na mňa pozrela. Mala na tvári ten výraz: A od kedy my?
"Máš kam ísť?" Opýtal som sa.
Pokrútila hlavou. Samozrejme, keď nikoho iného nemá.
"Chcem vyraziť do Karibiku a aj na ostrov Rúk. Poznáš?" Opýtal som sa.
"Niečo som počula." Povie jednoducho a ďalej sleduje mapu.
"A toto?" Pýta sa ma na poznámky, čo som si robil.
"Píšem si niečo o miestach, kam sa vydáme." Povedal som a zobral poznámkový blok.
"Vieš, ja...A- ani som sa ti riadne nepoďakovala za záchranu. Nemám žiaľ čo ti dať..."
Skočil som jej do reči.
"Tak mi daj seba." Poviem.
Nechápavo sa na mňa pozrie.
"Buď pri mne a prcestuj so mnou svet. Aspoň sa nebudeš nudiť a truchu sa spoznáme. A navyše, nehovorila si my, že chceš byť slobodná?" Opýtam sa jej.
Horlivo prikývne.
Ja ti tú slobodu teraz môžem dať." Poviem a vystriem k nej ruku, aby sme utvrdili našu dohodu.
V tom mi povedala jednu vetu, ktorá ma dostala na kolená.
Povedala:
"Zázraky sa dejú." A zatriasla mi rukou.

Okey, dúfam že sa páčila, a naozaj som sa snažila, aby bola trochu dlhšia. Veve


2. Kapitola

20. července 2014 v 18:21 | Veve |  D - ako Dragon

Požiar

Miesto: Mesto Goa - Kaytlinin dom
Čas: 1:14 - Ráno

Kaytlin:

Vbehla som do domu ako zmislov zbavená. Nadýchla som sa dymu, na čo som sa rozkašľala. Počula som ako vŕzga strecha. Dom nemal ďaleko od zrútenia. Keď kašeľ ustál, vybrala som sa ďalej. Plamene pohltili všetko. Nábytok, steny, proste všetko. Nikoho som nikde nevidela.
"Mami!" Zakričala som a šla ďalej. Predo moje nohy padlo zhorené drevo. Nemohla som ísť ďalej. Začali my slzieť oči. Rýchlo som si ich pretrela.
"Oci!" Kričím. Nikto my neodpovedal. Aká je šanca že sa zachránili? Asi 0,1%. Žiaľ. Po lícach sa my od zúfaľstva stekať po lícach slzy. Naposledy som sa pozrela na horiaci dom. V mysli sa my vybavovali spomienky na to všetko, čo sme doma prežili. Otočila som sa a utekala von. Zachrániť sa. Keď sa mi podarilo nájsť východ, podlomili sa mi kolená a spadla som. Nie, teraz to nemôžeš predsa vzdať. Ešte choď. Musíš sa odtiaľto dostať. Opakovala som si v hlave stále dookola. Z posledných síl som vstala a prešla nejaký kus. Počula som ako dom spadol. Nemala som silu a vôľu otočiť sa. Iba som ticho vzlikala a šla. V mene samej seba, a mojich rodičov. Nakoniec, po nejakom čase, ma telo zradilo, a vyčerpaná sa zvalila na zem. Omdlela som...

Miesto: Ulice mesta - Vrtná ulička - neďaleko Kaytlininho domu
Čas: 2: 25 - Ráno

Dragon:

Zamieril som do Vrtnej uličky. Majú v nej všetko. Aby ma nikto nezpoznal, kúpil som si tmavozelený plášť s kapucou. Hneď som si ho obliekol. Chcel som si kúpiť nové oblečenie a nejaké jedlo. Nebolo by zlé si nájsť aj nejaké zamestnanie, potrebujem predsa peniaze. Aj keď...pochybujem že ma niekto v tomto meste zamestná. Možno by bolo lepšie, keby som odišiel z tohto mesta. Nie som tu šťastný. Vracajú sa mi spomienky, a nepridalo tomu ani väzenie. V tomto meste som sa narodil, vyrastal, nakoniec som odišiel, ale predsa som sa sa vrátil. Zrazu, bolo to úpne nečakané, ma niečo ťahalo na koniec ulice. Nevedel som čo, a zo začiatku som si toho nevšímal. Vošiel som do obchodu s potravinami a opýtal sa:
"Neviete, kde je obchod s oblečením?" Opýtal som sa blonďavej predavačky bez pozdravu.
"Musíte ísť na koniec uličky. Tam nájdete čo potrebujete." Povedala a milo sa usmiala.
Teraz som bol viac ako presvedčený, že tam niečo je. Niečo veľké, čo ma tam ťahá ako magnet.
Vyšiel som z obchodu a zamieril tým smerom. Znova začalo pršať. Nie, pršať je slabé slovo. Lialo. Lialo ako z krhly.
Utekal som na koniec ulice a zbadal dym. Utekal som tam. Úplne som zabudol na obchod. Utekal som na to osudné miesto. Prvé čo mi vrazilo do očí, boli trosky, teraz už neexistujúceho domu. Všade bol prach, popol, a zpálené drevo. Vo vzduchu sa niesol zápach ohňa a spáleniny. A mohol by som odprisahať že aj rozkladajúceho sa mäsa. Druhé čo mi udrlo do očí bolo dieťa, ležiace na tráve. Utekal som k nemu. Oblečenie malo mokré. Bolo to dievča. Malo čierne vlasy, stiahnuté v cope, modré tričko a krátke nohavice čiernej farby. Pomaly som ju prevalil z brucha na chrbát a priložil si ucho k jej hrudi. Počul som tep. Dvíhal sa jej hrudník, čo bolo dobré znamenie. Zobral som do ruky jej tričko a roztrhol ho ako papier. Prezrel som ju. Nemala žiadnu popálenu. Chvala bohu. To isté som urobil s nohavicami. Ležala tam v roztrhanom. Po pár mnútach sa prebrala. Chytila ma za ruku a pokúšala sa dvihnúť. Dášť sa zmiernil.
"Čo sa ti stalo, dieťa?" Pýtam sa. Videl som ako sa jej do hnedých očí tisnú slzy.
"T-to boli...vojaci z královstva. To o-oni založili ten požiar. Neklamem!" Povedala.
"Viete, toto mesto je skazené. Ľudia v ňom sú skazení!" Povedala a rozplakala sa.
Po dlhšom tichu som povedal:
"Rozumiem ti. Narodil som sa v tomto meste. Lenže ani ja nemám takú silu aby som zmenil zmýšľanie týchto ľudí."
Vyzerala v šoku.
"Vy...vy ma počúvate?" Opýtala sa neveriacky. Prikývol som.
"Áno. A nezabudnem na to." Povedal som.
"Nikdy nebudeme slobodní, kým tu budeme žiť." Povedala a z hrdla sa jej vydral vzlik.
Pritiahol som ju k sebe a objal ju. Cítil som jej rýchli dych a to, ako sa trasie od zimi.
Roztiahol som ruky a zabalil ju do plášťa. Počkal som kým sa utíši. Pomrvila sa mi v náručí, zaboril si tvár do môjho ramena a zaspala. Zobral som ju preč od tých trosiek. Nepotrebuje sa na ne viac pozerať.

Kapitola 1.

20. července 2014 v 17:19 | Veve |  D - ako Dragon

Väzenie

Porozprávam vám príbeh, ktorý sa stal už veľmi dávno. Neexistovali vtedy mobily, tablety a notebooku. Bili to časy, keď sa po moriach plavili obrovské staré lode, ľudia v tej dobe namiesto aút používali kone a koče nimi ťahané. Vráťme sa o niekoľko desiatok rokov späť do doby keď v meste zvanom Goa vládlo kráľovstvo. Šlachta a nemilosrdní vojaci...

Miesto: Kráľovský palác - väznica, cela č. 4
Čas: 12: 31 - Ráno

Dragon:

Už si nepamätám, ako vyzerá svet vonku. Je to snáď sto rokov, čo som ho naposledy videl. Pamätám si, že vonku pršalo.
Ťuk.
Ťuk..
Ťuk...
Áno, to je ono. Dážď....Prvá vec, ktorú si pamätám z toho osudného dňa, je ťukanie dažďa na okno. Cez mreže som riadne nevidel, ale videl som kvapky na okne. Načiahol som sa a dotkol sa studeného okna.
Nie. Nie je to sto rokov. Je to presných päť rokov. Iba.
Otvorili sa dvere na celi. Nevedel som čo chcel. V cele bolo šero, takže ma oslepilo na chvíľu svetlo, a nič som nevidel. Začal som mrkať očami, aby si zvykli na ostrosť svetla. Po tak dlhom čase.
"Čo chcete?" Opýtal som sa a sadol si na zem. Do celi vstúpil strážnik, zrejme ostrelovač.Mal modrobielu uniformu a za opaskom mal prichytenú zbraň. Ostrelovači sú královský pešiaci, čo lovia banditov, a zýskavajú za nich odmeny. O nič iné im nejde. Sú nebezpeční. Keď som robil ešte Revolucionára, dali zabrať aj mne. Nečudo, že som skončil tu. Na takom zhnitom a zaprášenom mieste, ako je kráľovské väzenie...
"Dragon, ste volný." Povedal pomaly. Každé slovo som si niekoľko krát opakoval v hlave. Nakoniec som to po ňm zopakoval na hlas.
"S-Som...voľný?" Pýtam sa nechápavo. Prikývol. Ako je to možné? Niekto z vonka? Alebo snáď tí z hora? Nebol čas uvažovať, kto ma nechal ísť. Nechal som si vážnu masku na tvári a šiel s ním von. Zbohom cela. Ahoj nový život.

Miesto: Ulice mesta Goa - Vrtná ulička
Čas: 12: 55 - Ráno

Kaytlin:

Áno. Pamätám sa na to. Na ten deň, keď som dostala druhú šancu. Neviem, kto za tým celým bol. Boh? Osud? Karma? Neviem. Ale jedno viem. Že ten muž, mi bol spásou v najhoršej minúte môjho života. Vďačím mu za všetko.
Neviem, koľko ma tam šte chceli nechať. Hodinu? Deň? Neviem.... Utekala som po ceste z kráľovského paláca. Fakt je, že som neuposlúchla královský príkaz a teraz utekám pred armádou. Je to celé moja vina. Keby som nezranila jedného vojaka, nebola by som v takomto probléme. Rýchlo som zabočila a utekala som. Počula som ich kroky. Boli blízko. Nie som ďaleko od domova. Zamknem a snáď to vzdajú a odídu. Lenže, keď som prišla domov, čo mi netrvalo nejako dlho, čakalo ma nemilé prekvapenie. Náš dom...bol celý v plameňoch. A v tedy, sa mi z hrdla vydrali iba dve slová.
"Mama, otec!" Skríkla som a utekala k domu. Bol zcela pohltený plameňmi. Videla som ako drevo rýchlo horí. Pri takomto tempe z domu nič neostane. Ale najdôležitejšou vecou sú rodičia. Vŕtala mi v hlave jedna otázka, na ktorú som veru nechcela poznať odpoveď.
Sú nažive?


Kapitoly k poviedke

19. července 2014 v 22:29 | Veve |  D - ako Dragon

Kapitoly

Ešte chcem pripomenúť, že poviedka bude písaná z pohľadu oboch postáv a taktiež tam chcem dať aj nejaké poviedky o Dragonovej a Kaytlininej minulosti.

1. Kapitola - Väzenie
2. Kapitola - Požiar
3. Kapitola - Malý zázrak
4. Kapitola - Dragon a Kaytlin
5. Kapitola - Skrýša
6. Kapitola - Znovu v nebezpečí
7. Kapitola - Útek
8. Kapitola - Loď na mori
9. Kapitola - Písmená a číslice
10. Kapitola - Tetovanie
11. Kapitola - Dragon: Spomienky na minulosť
12. Kapitola - Rozhodnutie
13. Kapitola - Napadnutie
14. Kapitola - Kaytlin: Príbeh jej samej
15. Kapitola - Otázka
16. Kapitola - Osud v tom má prsty
17. Kapitola - Vianoce
18. Kapitola - Vločka
19. Kapitola - Revolucionári
20. Kapitola - Návrh
21. Kapitola - Duša a telo
22. Kapitola - Dokonalý tým
23. Kapitola - Otázky na telo aj na dušu
24. Kapitola - Nedostanú nás
25. Kapitola - Sibír: Drsná krajina
26. Kapitola - Bomba
27. Kapitola - Odchod
28. Kapitola - Nový svet
29. Kapitola - Zotavenie

Asi sa divíte, kde je 30. Kapitola - The end. No, nie je tu. Uvidíte, ako poviedka skončí. A bude 2. diel! Už viem aj ký bude mať názov. Bude sa volať: D - ako Dragon - Revolúcia. Ale najprv by som mala asi napísať prvú kapitolu S vyplazeným jazykem

Obsah k poviedke

19. července 2014 v 20:55 | Veve |  Prvorodení

Prvorodení

A je tu ďalšia povidka. Píšte do komentov, či sa vám obsah páči. Veve

Keď sa v rodine, narodí prvé dieťa, má neuveriteľné schopnocti. Ale len to prvé. Môže ovládať počasie, prírodu, svoje telo, a veci okolo seba. Hovorí sa im aj "Dokonalé deti", pretože boli múdre, silné a krásne. Každé prvorodené dieťa tieto schopnosti má. Ľudia ich chránia, pretože si myslia že za ich schopnosti zarobia penieze. Lenže, po rokoch je na svete čím ďalej tým viac prvorodeních, a začínajú pohromy. Vo svete vládne medzi prvorodenými nenávisť. Majú výkivy hnevu, a sú čím ďalej, tým viac nekontrolovateľné. Obyčajní ľudia sú nútení ich odstrániť. Ale niekoľko z nich prežije. Sú to vyhnanci a musia utekať a biť sa o svoj vlastný život, pretože po nich ide celý svet. Dievča Aria, si toho v živote pretrpela dosť. Uteká celý život so svojim kamarátom Gusom, ale už má toho dosť. Lenže, než stihne čokoľvek urobiť, narazia na tajomného muža, ktorého ľudia prezývajú Zlaté oko Mihawk. Každý sa ho bojí a Mihawk nemusí ani okom mrknúť, a dostane čo chce. Mihawk ukrýva veľa tajomstiev a čo je asi najtajnešie je to, že sa začne o Ariu a Gusa dosť zaujímať a dokonca aj za nich bojovať. Aria a Gus sú viac ako odhodlaní zistiť, kto je Mihawk a čo od nich vlastne chce.

Ostatní lovci

19. července 2014 v 11:16 | Veve |  Vampire hunters

Kapitola 4. - Ostatní lovci

Dúfam že sa vám bude páčiť. V štvrtej kapitole sa dozviete kto je Hayleyna nová spolubývajúca a prečo nemá rada Hayley upírske slová. Veve Úžasný

Učiteľ odišiel a v triede sme ostali sami. Oproti mne sedel chalan, ktorý mal na koleno ostrihané vlasy, voňal po mäte a asi všetkých provokoval jeho emácky výzor, keďže debata o smrti a iných smutných veciach bolo u nás ťažké tabu. Zvonilo ako o život a tak sme sa podľa pokinov učiteľa Finna vydali do svojich izeb. Kľúče od izieb sme nemali, a číslo svojej izby som nevedela. Prešla som teda k východu zo školy, kde bola na stene umiestnená nástenka, s menami všetkých žiakov a ich izieb. Bolo tam aj moje meno. Znova a znova som si čítala moje meno napísané hrubím písmom a voje číslo izbi.
.............................................
.............................................
Hayley Balarová - izba č. 17
.............................................
.............................................

Vyšla som poschodoch a zamierila ku dverám mojej izby. Čkalo pred nimi to vysoké dievča čo sedelo vedľa mňa v triede.
"Ahoj." Pozdravila som ju a milo sa na ňu usmiala. Pozrela sa na mňa. Mala tmavé rozpustené vlasy, oblečené mala modré tielko a čierne vydraté texasky. Na ruke mala prsteň. Bolo vydno že je duchom neprítomná. To bol z tých krvných tebliet. Postavila sa. Bola o niekoľko centimetrov vyššia, mala vystrený chrbát a štíhlu postavu. Keď som sa lepšie prizrela, zbadala som že má na tvári niekoľko pieh a na ruke materské znamienko.
"Ty budeš asi moja spolubívajúca." Povedala som a načiahla k nej ruku na pozdrav.
Prikývla a ruku mi pevne stisla.
"Som Quinn. Quinn Jamajová. Rada ťa poznávam." Povedala ticho.
"Ja som Hayley Balarová. Nápodobne." Povedala som.
"Tak, koľko tu už čakáš?" Pýtam sa jej a sedujem dvere našej izby.
"Nie dlho. Učiteľ Finn je v nútri. Asi nám prehladáva batožiny." Povedala.
"Čo hovoríš na túto školu?" Vyzvedám ďalej, teraz s očami upenými na nej.
"V pohode. Až na tie krvné tabletky. Bude ťažké odnaučiť sa nebiť na nich." Skonštatovala a nasadila krivý úsmev.
"Asi tak." Povedala som a tiež sa usmiala.
Z izby višiel pán Finn. V ruke niesol dva sáčky s mojimi a Quinninými krvnými tabletkami.
"Dámy, vaša izba je čistá. Zobral som všetky krabičky. Hayley už svoje raňajky mala, Quinn, teba ešte len čakajú." Povedal s vážnym výrazom na tvári a zamával mi sáčkami pred očami. Potom ich strčil do vrecák.
Quinn sa ospravedlnila a vošla do našej izby. Ja som ešte zostala na chodbe.
"Pán Finn?" Zastavila som ho pred odchodom.
"Prosím?" Opýtal sa slušne.
"Chcem....chcem sa vám poďakovať za červenú tekutinu." Povedala som a cítila ako sa začínam červenať.
"Myslíš krv?" Opýtal sa.
"Nie, prosím. Nevyslovujte to slovo na k. Nemm to rada." Povedala som.
"Prečo sa tomu tak vyhýbaš? Hayley, si na upírksej strednej. Tu to slovo budeš počuť často." Povedal a pozrel sa mi do očí.
Mala som pocit, že sa v tých jeho utopím.
"Ja, proste...iba neznášam to slovo. Vyvoláva vo mne zlé spomienky. Prepáčte." Povedala som a už som chcela osísť, keď ma chytil za ruku.
"Halyey, neviem, čím si si v detstve prešla, ale nech je to čokoľvek...nemusíš sa tým zaťažovať. Jasné?" Opýtal sa.
Mlačky som prikývla. Na nič iné som sa nezmohla. Je jedno, či skončím na tabletkách. Je jedno, či sa budem vyhýbať upírskym slovám ako: Krv, sanie, drevený kôl a slnko. Aj tak sa nikdy nezbavím spomienok, ktoré ma v noci prenasledujú.

D - ako Dragon

18. července 2014 v 23:25 | Veve |  D - ako Dragon

Obsah

Dragon - väzeň, ktorý si po odsedrní trestu sľúbil, že začne nový, šťastný život. Po štyroch rokoch sa vracia do rodného mesta, aby navštívil pár známich. Cestou nájde na ulici malé dievčatko, ktoré utieklo pred požiarom.
Kaytlin - Citlivé, blonďaté dievča čo utiklo z královského paláca a tak podpálili dom, v ktorom žila. Má popáleniny a Dragon je odhodlaný sa o ňu postarať. Ale nebude to také ľahké. Po malej Kaytlin ide celá královská armáda, a Dragon musí znovu utekať. Nechce byť znovu za mrežami, a nedovolí, aby Kaytlin skončila v detskom domove, ako sa to stalo jemu. Sú nútení vybrať sa na jediné miesto, kde je šanca, že ich nenájdu. A tým miestom je more. Poviedka D - ako Dragon nie je len obyčajnou poviedkou o tom, akú zlú minulosť môžete mať. Je hlavne o tom, že aj v najhoršej chvíli vášho života, k vám môže prísť zázrak.

Tešte sa na povidku D - ako Dragon

Na vine sú hviezdy

18. července 2014 v 10:29 | Veve |  Novinky
Prečítala som zrovna knihu Na vine sú hviezdy, a ešte teraz som z toho v depke. Táto kniha je rozhodne naj. Má čestné miesto v mojej poličke kníh a doporučujem si ju prečítať. Rodaw vám ku knihe povie niečo viac.
+ dávam trailer na film s názvom Fault in our stars.
Stojí za to si ten príbeh prečítať...

Trailer k filmu: