2. Kapitola

20. července 2014 v 18:21 | Veve |  D - ako Dragon

Požiar

Miesto: Mesto Goa - Kaytlinin dom
Čas: 1:14 - Ráno

Kaytlin:

Vbehla som do domu ako zmislov zbavená. Nadýchla som sa dymu, na čo som sa rozkašľala. Počula som ako vŕzga strecha. Dom nemal ďaleko od zrútenia. Keď kašeľ ustál, vybrala som sa ďalej. Plamene pohltili všetko. Nábytok, steny, proste všetko. Nikoho som nikde nevidela.
"Mami!" Zakričala som a šla ďalej. Predo moje nohy padlo zhorené drevo. Nemohla som ísť ďalej. Začali my slzieť oči. Rýchlo som si ich pretrela.
"Oci!" Kričím. Nikto my neodpovedal. Aká je šanca že sa zachránili? Asi 0,1%. Žiaľ. Po lícach sa my od zúfaľstva stekať po lícach slzy. Naposledy som sa pozrela na horiaci dom. V mysli sa my vybavovali spomienky na to všetko, čo sme doma prežili. Otočila som sa a utekala von. Zachrániť sa. Keď sa mi podarilo nájsť východ, podlomili sa mi kolená a spadla som. Nie, teraz to nemôžeš predsa vzdať. Ešte choď. Musíš sa odtiaľto dostať. Opakovala som si v hlave stále dookola. Z posledných síl som vstala a prešla nejaký kus. Počula som ako dom spadol. Nemala som silu a vôľu otočiť sa. Iba som ticho vzlikala a šla. V mene samej seba, a mojich rodičov. Nakoniec, po nejakom čase, ma telo zradilo, a vyčerpaná sa zvalila na zem. Omdlela som...

Miesto: Ulice mesta - Vrtná ulička - neďaleko Kaytlininho domu
Čas: 2: 25 - Ráno

Dragon:

Zamieril som do Vrtnej uličky. Majú v nej všetko. Aby ma nikto nezpoznal, kúpil som si tmavozelený plášť s kapucou. Hneď som si ho obliekol. Chcel som si kúpiť nové oblečenie a nejaké jedlo. Nebolo by zlé si nájsť aj nejaké zamestnanie, potrebujem predsa peniaze. Aj keď...pochybujem že ma niekto v tomto meste zamestná. Možno by bolo lepšie, keby som odišiel z tohto mesta. Nie som tu šťastný. Vracajú sa mi spomienky, a nepridalo tomu ani väzenie. V tomto meste som sa narodil, vyrastal, nakoniec som odišiel, ale predsa som sa sa vrátil. Zrazu, bolo to úpne nečakané, ma niečo ťahalo na koniec ulice. Nevedel som čo, a zo začiatku som si toho nevšímal. Vošiel som do obchodu s potravinami a opýtal sa:
"Neviete, kde je obchod s oblečením?" Opýtal som sa blonďavej predavačky bez pozdravu.
"Musíte ísť na koniec uličky. Tam nájdete čo potrebujete." Povedala a milo sa usmiala.
Teraz som bol viac ako presvedčený, že tam niečo je. Niečo veľké, čo ma tam ťahá ako magnet.
Vyšiel som z obchodu a zamieril tým smerom. Znova začalo pršať. Nie, pršať je slabé slovo. Lialo. Lialo ako z krhly.
Utekal som na koniec ulice a zbadal dym. Utekal som tam. Úplne som zabudol na obchod. Utekal som na to osudné miesto. Prvé čo mi vrazilo do očí, boli trosky, teraz už neexistujúceho domu. Všade bol prach, popol, a zpálené drevo. Vo vzduchu sa niesol zápach ohňa a spáleniny. A mohol by som odprisahať že aj rozkladajúceho sa mäsa. Druhé čo mi udrlo do očí bolo dieťa, ležiace na tráve. Utekal som k nemu. Oblečenie malo mokré. Bolo to dievča. Malo čierne vlasy, stiahnuté v cope, modré tričko a krátke nohavice čiernej farby. Pomaly som ju prevalil z brucha na chrbát a priložil si ucho k jej hrudi. Počul som tep. Dvíhal sa jej hrudník, čo bolo dobré znamenie. Zobral som do ruky jej tričko a roztrhol ho ako papier. Prezrel som ju. Nemala žiadnu popálenu. Chvala bohu. To isté som urobil s nohavicami. Ležala tam v roztrhanom. Po pár mnútach sa prebrala. Chytila ma za ruku a pokúšala sa dvihnúť. Dášť sa zmiernil.
"Čo sa ti stalo, dieťa?" Pýtam sa. Videl som ako sa jej do hnedých očí tisnú slzy.
"T-to boli...vojaci z královstva. To o-oni založili ten požiar. Neklamem!" Povedala.
"Viete, toto mesto je skazené. Ľudia v ňom sú skazení!" Povedala a rozplakala sa.
Po dlhšom tichu som povedal:
"Rozumiem ti. Narodil som sa v tomto meste. Lenže ani ja nemám takú silu aby som zmenil zmýšľanie týchto ľudí."
Vyzerala v šoku.
"Vy...vy ma počúvate?" Opýtala sa neveriacky. Prikývol som.
"Áno. A nezabudnem na to." Povedal som.
"Nikdy nebudeme slobodní, kým tu budeme žiť." Povedala a z hrdla sa jej vydral vzlik.
Pritiahol som ju k sebe a objal ju. Cítil som jej rýchli dych a to, ako sa trasie od zimi.
Roztiahol som ruky a zabalil ju do plášťa. Počkal som kým sa utíši. Pomrvila sa mi v náručí, zaboril si tvár do môjho ramena a zaspala. Zobral som ju preč od tých trosiek. Nepotrebuje sa na ne viac pozerať.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama