Kapitola 1.

20. července 2014 v 17:19 | Veve |  D - ako Dragon

Väzenie

Porozprávam vám príbeh, ktorý sa stal už veľmi dávno. Neexistovali vtedy mobily, tablety a notebooku. Bili to časy, keď sa po moriach plavili obrovské staré lode, ľudia v tej dobe namiesto aút používali kone a koče nimi ťahané. Vráťme sa o niekoľko desiatok rokov späť do doby keď v meste zvanom Goa vládlo kráľovstvo. Šlachta a nemilosrdní vojaci...

Miesto: Kráľovský palác - väznica, cela č. 4
Čas: 12: 31 - Ráno

Dragon:

Už si nepamätám, ako vyzerá svet vonku. Je to snáď sto rokov, čo som ho naposledy videl. Pamätám si, že vonku pršalo.
Ťuk.
Ťuk..
Ťuk...
Áno, to je ono. Dážď....Prvá vec, ktorú si pamätám z toho osudného dňa, je ťukanie dažďa na okno. Cez mreže som riadne nevidel, ale videl som kvapky na okne. Načiahol som sa a dotkol sa studeného okna.
Nie. Nie je to sto rokov. Je to presných päť rokov. Iba.
Otvorili sa dvere na celi. Nevedel som čo chcel. V cele bolo šero, takže ma oslepilo na chvíľu svetlo, a nič som nevidel. Začal som mrkať očami, aby si zvykli na ostrosť svetla. Po tak dlhom čase.
"Čo chcete?" Opýtal som sa a sadol si na zem. Do celi vstúpil strážnik, zrejme ostrelovač.Mal modrobielu uniformu a za opaskom mal prichytenú zbraň. Ostrelovači sú královský pešiaci, čo lovia banditov, a zýskavajú za nich odmeny. O nič iné im nejde. Sú nebezpeční. Keď som robil ešte Revolucionára, dali zabrať aj mne. Nečudo, že som skončil tu. Na takom zhnitom a zaprášenom mieste, ako je kráľovské väzenie...
"Dragon, ste volný." Povedal pomaly. Každé slovo som si niekoľko krát opakoval v hlave. Nakoniec som to po ňm zopakoval na hlas.
"S-Som...voľný?" Pýtam sa nechápavo. Prikývol. Ako je to možné? Niekto z vonka? Alebo snáď tí z hora? Nebol čas uvažovať, kto ma nechal ísť. Nechal som si vážnu masku na tvári a šiel s ním von. Zbohom cela. Ahoj nový život.

Miesto: Ulice mesta Goa - Vrtná ulička
Čas: 12: 55 - Ráno

Kaytlin:

Áno. Pamätám sa na to. Na ten deň, keď som dostala druhú šancu. Neviem, kto za tým celým bol. Boh? Osud? Karma? Neviem. Ale jedno viem. Že ten muž, mi bol spásou v najhoršej minúte môjho života. Vďačím mu za všetko.
Neviem, koľko ma tam šte chceli nechať. Hodinu? Deň? Neviem.... Utekala som po ceste z kráľovského paláca. Fakt je, že som neuposlúchla královský príkaz a teraz utekám pred armádou. Je to celé moja vina. Keby som nezranila jedného vojaka, nebola by som v takomto probléme. Rýchlo som zabočila a utekala som. Počula som ich kroky. Boli blízko. Nie som ďaleko od domova. Zamknem a snáď to vzdajú a odídu. Lenže, keď som prišla domov, čo mi netrvalo nejako dlho, čakalo ma nemilé prekvapenie. Náš dom...bol celý v plameňoch. A v tedy, sa mi z hrdla vydrali iba dve slová.
"Mama, otec!" Skríkla som a utekala k domu. Bol zcela pohltený plameňmi. Videla som ako drevo rýchlo horí. Pri takomto tempe z domu nič neostane. Ale najdôležitejšou vecou sú rodičia. Vŕtala mi v hlave jedna otázka, na ktorú som veru nechcela poznať odpoveď.
Sú nažive?

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama