Kapitola 6.

25. července 2014 v 10:08 | Veve |  Čo sa malo stať

Spomienky part 1.

Z môjho upírskeho ja si až tak veľa nepamätám. Pamätám si Alarica, ktorý ma každý deň vyzdvihoval zo školy. V tej dobe som ešte nevedela že je to upír. Až do tej chvíle, ktorá sa prirútila ako veľká voda, a vzala so sebou všetko, na čom mi záležalo. Rodinu. Pirateľov. A moje staré ja.

1. Spomienka. - Ráno

Bola som v dome. Nesponávala som ho. Bol to asi môj dom. Všetko tam bolo staré. Vzduch bol nasiaknutý kadidlami a sušenými byslinkami. Stála som v strede izby a čítala knihu. Bola obviazaná včiernej koži. Do miestnosti vstúpil Alaric. Rýchlo som zabuchla knihu a schovala ju za chrbát.
"Dobré ráno, Christine." Povedal chrapľavo.
"Dobré ráno aj tebe, Alaric." Povedala som slušne.
"Či si čítaš?" Pýta sa ma a prmeria si ma pohľadom.
"N-nič. Starú knihu." Povedala som a zovrela ju pevne v rukách.
"Ty si čítaš môj denník?!" Pýta sa naštvane. Rýchlo mi vytrhne knihu z rúk a začne listovať stranami.
"Iba som chcela vedieť čo ťi v poslednej dobe je." Povedala som zahambene.
"Odkiaľ ho máš?" Vyzvedá Alaric.
"Našla som ho v tvojej skrinke. Nechcela som ho čítať, ale..." Nič ma nenapadlo.
"Odíď Christine. Odíď a už sa nevracaj." Povie ľadovým hlasom a odloží denník.
Odišla som so slzami v očiach.

2. Spomienka - Prívesok a ospravedlnenie

Bola som na záhrade. Bola pomerne veľká. Predomnou sa týčil biely kostol. Sedela som na lavičke a pohmkávala si nejakú pieseň. Mala som oblečené kvetované šaty a vlasy som mala zapletené vo vrkoči. Prišiel ku mne Alaric.
"Nevyhnal si ma pred niekoľkými hodinami?" Pýtam sa bez pozdravu.
"Práve preto som prišiel. Chcem sa ospravedlniť. Bolo odomňa neslušné a drzé ťa vyhodiť z môjho domu." Povedal.
Nepozrela som sa na neho. Bola som mu otočená chrbtom.
"Niečo pre teba mám." Povie a zavesí mi na krk náhrdelník. Bol to streiborný medailón s modrým kamienkom.
"Ďakujem. Je krásny. A musím sa ti aj ja ospravedlniť. Nemala som čítať tvoj denník." Povedala som a otočila sa na neho.
"Ale, prečo si mi nepovedal o tom?" Pýtam sa.
"Nepovedal o čom?" Pozdvihne nechápavo obočie.
"O tvojom vzťahu s Petrou." Poviem a začervenám sa.
Alarica akoby obarí. Chápem ho.
"Ja...nepovedal som ti to, pretože mi na tebe záleží. Nechcem ťa stratiť:" Povie a klakne si predomňa.
"V denníku si docela podrobne opísal svoje pocity k nej. Je to pravda že sa s ňou chceš zasnúbiť?" Pýtam sa.
"Zatiaľ iba zasnúbiť. Máme sa radi. Mám ju rád a ona má rada mňa." Povie nervózne.
"Petra má teda šťastie. Bude mať úžastného muža, deti, bude bohatá, a navyše je krásna. Má všetko po čom túžia iné ženy. Ona v tomto má proste šťastie, nič viac." Vzdychnem si.
"Mám ju rád, ale nie tak rád, ako teba." Povie a ja zpozorniem.
"Hovoril si predsa že..." Skočil mi do reči.
"Povedal som že sa zasnúbime, a nie že si ju vezmem za ženu. Za žnu si chcem vziať teba." Povedal a kľakol si na koleno.
"A preto sa ťa pýtam Christine Blacková, vezmeš si ma raz?" Opýta sa a pozerá sa mi do očí.
"Á-áno..." Vydýchnem so slzami v očiach. Alaric je naozaj zvláštny. Teraz mu nerozumiem. Prečo sa chce zasnúbiť s Petrou, keď za ženu si chce zobrať mňa?
"Zajtra požiadam Petru o ruku. Chcem sa s ňou čo najrýchlejšie rozviesť, aby som si mohol potom vziať teba. Nechcem aby si šla na vydaj, Christine." Povie.
"Neboj sa. Budem tvoja." Ubezpečím ho a začneme sa prechádzať po záhrade.

Keby som vedela, že sa to nikdy nestane, nepovedala by som mu to. Stalo sa niečo, čo ovplivnilo celý náš vzťah. Bola to noc, lovenia upírov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama