List na rozlúčku - kapitola 1.

11. srpna 2014 v 15:17 | Veve |  List na rozlúčku

Kapitola 1.

Nemohla som to vedieť. Mama sa bála mi to povedať a otec o tom rovnako nevedel ako ja. Keby som nechytila do rúk baterku a nevykradla sa z izby na povalu, nikdy by sa tento zázrak nestal. A tak som veľmi šťastná že som na tú povalu vyšla, otvorila tú zaprášenú krabicu a otvorila ju. Že som zobrala do rúk pokrčenú, starobou zapáchajúcu obálku a otvorila ju. A že keď mi slová tancovali pred očami, som sa konečne dozvedela pravdu. Som adoptovaná.

Mama a otec mali krátko pred svatbou. Práve sme raňajkovali a rozprávali sa, ani neviem o čom. Mamine slová mi prechádzali jedným uchom dnu a druhým von.
"Tak počúvaš ma?" Opýtala sa ma mama a ja som sa prestala lyžičkou babarať v ceráliach s mliekom a počúvala som.
"Hej, hej..." Povedala som a odsunula zmäknuté vločky nabok. Mama si vzdychla.
"Rozmýšľam že pôjdeme na Hawaii. Čo ty na to?" Opýtala sa a napila z pohára plného minerálky.
Pokrčila som ramenami. Bolo mi to jedno. Nech si ho zoberie a nech odídu. Otca som nemala rada od vtedy čo dal mame facku. Od vtedy so všetkým čo navrhne nesúhlasím, nedávam mu pusu na líce a nenechám ho aby ma ráno viezol do školy. Nevarím mu kávu, neobímam ho a nedovoľujem mu vkročiť do mojej izby bez môjho súhlasu. Proste ho nemám v láske. Už nejký ten čas otca podozrievam že nie je "môj výrobca" ale je môj nevlastný otec. Podozrievam ho od vtedy čo dal mame facku. To bolo pred troma rokmi. Od vtedy nebol ani raz za mnou s tým že by sa mi chcel ospravedlniť, alebo mi tú situáciu nejako vysvetliť. Nič. Proste sa tváril že sa nič nestalo a ďalej si na gauči čítal noviny a popíjal kávu. Klasika.

Môj pravý otec by bol ten naj muž pod slnkom. Bol by vysoký, svalnatý, múdry, mal by pekný úsmev a v prvom rade by bol ohľaduplný a otcovský. A vedel by sa smiať. Nemusel by byť bohatý a ani slávny. To nepotrebujem. Nikdy som si nepotrpela na luxus a dodnes je to tak. Stačilo by len tak málo.
Mama ma sa v tú noc čo otec "uderil" utekala do izby utešovať s červeným lícom a so slzami v očiach. Otec spal na gauči v obývačke a mama v mojej izbe, v mojej posteli. Ja som spala v maminej izbe. Mamina izba je k obývačke najbližšie a mama sa v tú noc bála otca ako čert kríža. No ani jeden z rodičov mi nepovedal, za čo tá facka letela. Neviem to ani dnes.

O pár dní, keď mama ešte stále spala v mojej izbe, otec odišiel prespať do hotela neďaleko nášho bytu. Proste odišiel. Ja som potichu plakala v izbe, mama spala a otec odišiel. Asi z trucu že s ním mama nechce spávať. O týždeň keď mamu začal bolieť chrbát z mojej vyležanej postele sa nasťahovala do ich spoločnej spálne. Ja som tú prvú noc, keď mama odišla z mojej izby prspala v obývačke. Prečo? To neviem ani ja. Možno iba preto, aby som ich nerušila, keďže máme dvere tenké ako papier, a verte že je všetko počuť. Aj to čo nechcete. Takže, keď mama s otcom viedli najaký prísne tajný rozhovor zamkli sa v kupeli. Strašné...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama