moja

28. prosince 2014 v 19:43
Vyzeral že ho vôbec nič nezaujíma. "Dobre. Zobuđ ostatných. Je čas vám povedať, čo nastane." Povedal tajomne a prešiel si rukou po strnisku na brade. Pristupila som k čirnovlasému chlapcovi, s ktorým som sa stretla vo vlaku. Potriasla som ním. Chlapec chvíľu nereagoval, ale potom sa pomaly prebral. To isté som spravila aj ostatným hráčom. Keđ sa prebrali, Mitch sa oprel o stenu a založil si ruky na hrudi. Mal na sebe biele tričko, nohavice a topánky. Na nohaviciach mal pripnutu striebornu reťaz. Zrazu, po dlhej chvíli ticha tleskol rukami. "Takže, začneme. Teraz vám poviem čo bude následovať. Do ruk, ktoré máte obviazané, vám ochrancovia umiestnili čipy. Každý z vás ho má. Čip bude určovať vašu polohu. Teraz vás rozdelíme do sedem dvojčlenných týmov. Po dvoch vás rozmiestnime na izby, v ktorých budete bývať cez dva týždne. Popri nich, budete trénovať , športovať, posilnovať, no a v neposlednom rade, riešiť všelijaké hádanky a iné blbosti. Potom, keđ vám uplinu tie dva týždne, vás pošleme do počítačového sveta, kde budete plniť namáhavé ulohy, ktoré budete musieť plniť. Za každu ulohu, ktoru splníte dostanete takzvané: bonusové body. Kto má viac bonusových bodov, ten postupuje do đalšieho kola. Ulohy musíte splniť do určeného času. Ten kto ulohu nestihne splniť, bude diskvalifikovaný. Alebo diskvalifikovaná." Povedal a pohľadom zastavil na mne. Čo tým chcel povedať?! Že prehrám? Nikdy!
Po dvadsiatich minutaach, nás rozdelili do dvojíc. A hádajte, koho mi pridelili. Jassie. Super, aspon budem s niekým, koho poznám. Potom nás odviedli do veľkých luxusných izieb. Mali sme výhľad na celé sídlo. Ubytovali nás vo vysokom lesklom mrakodrape. Oddýchli sne si, najedli sa a napili. Neskôr nám na dvere zaklopal hosť, konkrétne žena. Bola to Ochrankyna, ktorá s nami cestovala vo vlaku. Keđ vkročila do nášho bytu, ovanul ho jej silná vôna. "Rada vás dve spoznávam. Moje meno je Rebeca. Som vaša osobná trénerka. Budem vás trénovať, učiť atđ. Budem bývať v izbe vedľa vás. Budeme sa stretávať každé ráno o siedmej dolu v telocvični. Viac vedieť nepotrebujete. A okrem toho, do telocvične vás odprevadím iba raz, takže ak sa na buduce stratíte, je to váš problém." Povedala a vybrala sa ku dverám za sprievodu klopkania jej vysokých čížiem. Ja a Jassie sme sedeli na posteli s skoro sme nedýchali. Ešte raz sa na nás pozrela a potom odišla.
Večer som si sadla k oknu a spámínala na to, ako ma babka učila vyrábať siete na ryby. Raz som sa jej opýtala na meno môjho otca. Babka mi povedala: "Meno tvojho ocka je...." Žiaľ, na jeho meno si nepamätám. Babka ma naučila toho veľa. Ako zbierať bylinky, hrýby a ako ich rozpoznať od jedovatých, ako využiť lesné plody, ako prežiť v lese, ako založiť ohen atđ. V hlave sa mi začali miešať spomienky, ale aj pochybnosti. Dokážem to? Nebolo by lepšie sa nejako zraniť, aby som nemusela ísť do Arény? Nie! Teraz im nesmiem ukázať že som slabá. A aj keđ by som tak spravila, od hanby by som nemohla vkročiť do Predmestia. Potriasla som hlavou, a zahnala pochybnosti. Pozrela som sa na svoje zápästie, ešte stále v obväze. Pomaly som si ho dviazala. Mala som tam jazvu. Možno nie až tak veľku ale stále bolela. Zaťala som päsť. "Au!" Sykla som od bolesti. Jazva ma ešte stále bolela, ale nie až tak ako predtým. Skobštatovala som a šla spať.
Ráno prebiehalo asi takto: Zobudili sme sa, najedli, obliekli do čiernomodrého športového oblečenia, ktoré sme našli v skiniach a umyli sa. Presne o siedmej nám na dvere zakopala Rebeca. Mala oblečenu typicku Ochranrsku uniformu a jej krátke hnedé vlasy mala strapaté ako metla. Vzala nás do obrovskej telocvične. Všade boli činky, rôzne náradie ako koza, rebriny a samozrejme laná na lezenie. Nesmeli chýbať ani posilovacie kruhy na stene. Už tam bolo đalších sedem ľudí, ktorí boli vyžrebovaní zo Sídla. Dohromady sme boli štrnásti.Pred telocvičnou stál Mitch s papierom v jednej ruke a v druhej mal pohár alkoholu. Ako vždy. " Zorađte sa do radu." Nakázal. Keđ sme sa teda zoradili, začal čítať z papiera a raz za čas si pritom odpil z kryštáľového pohára. "Všetci , čo ste tu, budete trénovať bod vedením vášho trénera alebo trénerky. Každý z vás sa po fyzickom tréningu odoberie do dvojich izieb, najete sa, napijete a budete mať trojhodinový oddych. Potom sa prezliečiete a prídete naspeť sem, kde budete riešiť logické ulohy. Následovne sa odoberiete naspäť do izieb kde sa vyspíte a znova dookola. Tento program budete praktizovať každý den, celé dva týždne a tri dni. Prajem veľa tréningu a pokrokov. S pozdravom Pán Riaditeľ Rain." Všetci sme potichu stáli a počuvali, čo nám đalej povie. Keđ dopil poslednu kvapku alkoholu, ktorý mal v pohári, povedal: "Mojou povinnosťou bolo zdeliť vám tuto nezmyselnu správu, ktoru vam napísal pán riaditeľ. Program ste dostali, takže sa prosím pokuste dodržiavať ho a prichádať sem v čas. Moje posledné slová pre vás su: Myslite. Keđ vstupite do Arény, mozog bude váš najlepší kamrát. Čokoľvek vás napadne nebojte sa spraviť to. Neberze na nikoho iného ohľad, výherca môže byť len jeden. Keđ tam budete, kontrolujte si pravidelne čas. To bude vaša istota. Neplytvajte ním, ale ani sa neponáhľajte. Uropte si presný program čo kedy budete robiť. Kedy budete piť, jesť, kedy budete spať. A hlavne, buđte minimálne vo dvojiciach. To sa viac oplatí." Mitch rozprával aspon dvadsať minut, ak nie aj viac. Hovoril ale tak tajomne, že som nevedela som či nás chcel vystrašiť, alebo nám dával rady.
Následoval tréning. Každý na niečom posiloval, cvičil a trénoval. Ja som si vybrala činky. Chcela som sa trochu predviesť, ale akonáhle som zdvihla desaťkilovu činku, mala som pocit, že mi odpadne ruka. Podišliel ku mne pekný chalan, mal hnedé po bokoch vyholené vlasy, a mal zelené oči. "Povedal by som že je na teba trochu ťažká." Zasmial sa a zobral mi činku z ruky. Zdvihol ju ako pierko a položil ju na držiak. "Nemaj ma za slabošku." Varovala som ho vážne. Najprv si zrejme myslel že srandujem, ale neskôr, keđ pochopil že to myslím srteľne vážne, mu z tváre zmyzol uškrn. "Prepáč. Tak som to nemyslel. Moje meno je Jerremy. Jerremy Nicolson. Som zo Sídla." Podal mi ruku. Je zo sídla? No nemáme sa o čom baviť. "Ja som Lea Bakerová. Som z Predmestia." Predstavila som sa aj ja a zo slušnosti som mu podala ruku. Najprv zostal v miernom šoku, a už sa chystal mi ruku nepodať, ale nakoniec mi ju podal. "Rád ťa spoznávam." Klamár. Ako ma môže rád spoznať keđ som z chudobného Predmestia. Celý čas som tréhovala a mám z toho svalovicu. Poobede, po prestávke mi s Jessie Rebeca zadala hádanku. Museli sme ju vyriešiť. Potom sme sa unavené vybrali do izby, kde sme si ľahki do postele a zaspali. Umývali sme sa hneđ po tréningu, pretože večer sme už nevládali. A takto to prebiehalo každý den. Čas v telocvični som zrávila s Jassie. Jerremimu som sa snžila oblukom vyhýbať. Až poto, nastal ten den, na ktorý nás tak pripravovali.

2. ČASŤ: ARÉNA

6
Ráno sme vstali. Obliekli sme si športové oblečenie, umyli sa a najedli sa. No, najedli. Mala som stiahnutý žaludok a v hrdle guču. Jessie si dala iba pár sust z ranajok. Mali sme síce kroasanty plnené čokoládou. Za normálnych okolností by som ich zhltla na posedenie, ale teraz to nešlo. Rebeca po nás prišla nie o siedmej, ale o desiatej. Nič nepovedala, len na nás kývla hlavou a odviedla nás von z mrakodrapu a odtiaľ sme išli autom na obrovské priestranstvo. Autá v dndešnej vlastnili iba tí najbohatší ľudia a u nás to bol veľký luxus. V Predmestí ste chodili buđ pešo, alebo na koni. Ale aj konsku dopravu si môžu dovoliť iba tí lepšie zarábajuci. My ostatní máme smolu.
Na priestranstve stálI na malon podiu Krkavec, s Mitchom. Krkavec mal na sebe pre zmenu biely oblek, a Mitch mal znova iba tričko a nohavice. Znova sme sa postavili do radu. Okrem nich tam boli všetci tréneri a trénerky. "Vítam vás. Dnes je ten den, na ktorý sme tak dlho čakali. Ja vám dopredu đakujem za všetku vašu snahu, usilie a vytrvalosť, ktoru ste do tréningu vložili. Đakujem aj za to, že ste dobrovoľne suhlasili s tým, že budete podporovať sídlo, a že ukážete všetkým ľuđom, že Sídlo, a hlavne snem, maju neobmedzenu moc, slavu, bohatstvo a silu! Tuto Arénu, tak ako všetky ostatné pred nou organizue Snem preto, aby sa všetci ľudia začali báť a rešpektovať Sídlo a Snem, ako dva najmocnejšie orgány na svete." To snáđ nie! Takže preto sa koná Aréna. Toto je plán Snemu. Chce, rozšíriť Sídlo tým, že začne utláčať nevinných ľudí a tým do nich zaseje strach! Bola som v takom šoku, že som zbytok jeho reči nepočula. Zmätene som sa pozrela na Jassie. Aj ona bola v šoku. Všetci sme boli. Mitch sa iba uškrnul. Potom som zbadala, že zviera v ruke vysielačku. Krkavec na neho kývol a Mitch niečo nezrozumiteľne zamrmlal do vysielačky. A potom nastala tma.
Prbrala som sa. Bolela ma hlava, nevedela som kde sa nachádzam. Jediná vec, na ktoru si pamätám je, že som z ničoho nič spadla na zem. Prstami pravej ruky, sa snažím niečo nahmatať. Nahmatala som, listy. Surové staré listy. Sťažka som vydýchla. Otvorila som oči. Ležala som na zemi, do očí mi svietilo slnko. Nadvyhla som sa na lakťoch. Podo mnou bola hlina, listy, konáre a neviem čo všetko. Nikto pri mne nebol. Zdvihla som sa zo zeme. Bola som celá špinavá ale to bolo to posledné čo ma zaujímalo. Zatienila som si rukou oči a pozrela som sa pred seba. "To nie je možné..." Povedala som si sama pre seba. Predo mnou sa rozprestierali samé lesy. Nikde nič iné nebolo. Ale najhoršie bolo to, že som bola zrejme na nejakej hore alebo vrchu, pretože tie lesy boli podomnou. Za mnou niečo zašušťalo a zapraskalo. Rýchlo som sa otočila a pozrela sa kto je za mnou. "Do šľaka! Všade kde sa človek pozrie, samý strom strom strom..." Šomral si pre seba mne známy hlas. Spoza stromov a kríkov viliezol... "No to si zo mna robíš srandu..." Povedala som si sama pre seba teraz ja. "Jerreemy." Vyšlo zo mna.
"Lea!" Vykríkol keđ ma zbadal. "Som taký rád že konečne niekoho vidím." Povedal a pozrel sa na lesy pod nami ako ja a zalapal po dychu. N
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama